Záväznosť kolektívnej zmluvy
Zákon o kolektívnom vyjednávaní[1] upravuje záväznosť kolektívnych zmlúv, a to najmä s ohľadom na druh kolektívnej zmluvy. Je teda potrebné rozlišovať, medzi podnikovými kolektívnymi zmluvami, kolektívnymi zmluvami vyššieho stupňa a neopomenieme spomenúť ani v súčasnosti už zrušený inštitút rozšírenia platnosti kolektívnych zmlúv.
Normatívna a záväzková časť kolektívnej zmluvy
Kolektívna zmluva je špecifickým právnym inštitútom, čo sa prejavuje v odlišnom okruhu zmluvných strán a subjektov, ktoré sú týmto právnym úkonom viazané. Zatiaľ čo zmluvnou stranou je vždy iba zamestnávateľ a odborová organizácia (prípadne vyšší odborový orgán/y a organizácia/e zamestnávateľov), práva a povinnosti z kolektívnej zmluvy vyplývajú nielen zamestnávateľovi a odborovej organizácii, ale aj všetkým zamestnancom daného zamestnávateľa. A to bez ohľadu, či zamestnanci sú členmi príslušnej odborovej organizácie.
V rámci záväzkov vyplývajúcich z kolektívnej zmluvy je potrebné rozlišovať medzi záväzkami, z ktorých nevznikajú nároky jednotlivým zamestnancom a ustanoveniami kolektívnej zmluvy, ktoré definujú zamestnanecké práva a povinnosti.
Preto sa ustanovenia kolektívnych zmlúv spravidla členia na:
- záväzkovú časť, v ktorej sú väčšinou definované vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán, tzn. zamestnávateľa a odborovej organizácie, a
- normatívnu časť, z ktorej už vyplývajú konkrétne práva všetkým zamestnancom.
Kto je kolektívnou zmluvou viazaný
V prípade podnikových kolektívnych zmlúv, kolektívna zmluva zaväzuje iba konkrétneho zamestnávateľa, ktorý kolektívnu zmluvu uzavrel a odborovú organizáciu, ktorá kolektívnu zmluvu uzavrela. Zároveň jej normatívna časť sa vzťahuje na všetkých zamestnancov daného zamestnávateľa.
V prípade kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je kolektívnou zmluvou viazaný každý zamestnávateľ združený v organizácii zamestnávateľov, ktorá kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzavrela, každý odborový orgán, za ktorý uzavrel kolektívnu zmluvu príslušný vyššie odborový orgán, a rovnako všetci zamestnanci dotknutých zamestnávateľov.
V minulosti platná možnosť rozšírenia (extenzie) platnosti kolektívnych zmlúv bola Nálezom[2] Ústavného súdu SR vyhlásená ako rozporná s Ústavou SR a novelou Zákonníka práce v roku 2021 odstránená zo zákona o kolektívnom vyjednávaní.
Naproti tomu stále platí možnosť pristúpenia ku kolektívnej zmluve zo strany zamestnávateľa, ktorý nie je združený v organizácii zamestnávateľov, ktorá kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa dojednala a uzavrela. Môže tak urobiť, ak zmluvné strany požiada o pristúpenie a tie s pristúpením súhlasia. Tento úkon podlieha oznamovacej povinnosti Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR a zverejňuje sa v Zbierke zákonov SR.
Kedy je kolektívna zmluva neplatná
Kolektívna zmluva je záväzná len v tej časti, v ktorej je platná, a teda uzavretá v súlade s platným právnym poriadkom. Základná požiadavka na platnosť kolektívnej zmluvy je písomná forma a musí byť je podpísaná na tej istej listine oprávnenými zástupcami zmluvných strán. Taktiež, v prípade kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je pre platnosť potrebné, aby bol doložený zoznam zamestnávateľov.
Absolútne neplatná by bola kolektívna zmluva v tej časti, v ktorej by bola v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a v časti, v ktorej by upravovala nároky zamestnancov v menšom rozsahu než kolektívna zmluva vyššieho stupňa.
Nie zriedkavou situáciou je, ak je kolektívna zmluva v celom rozsahu platná a dodatočne, napr. pri zmene legislatívy alebo prijatí novej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, by boli určité časti neplatné. Býva tak spravidla pri pravidelnom legislatívnom zvýšení minimálnej mzdy.
Prečo bola zrušená možnosť rozšírenia platnosti kolektívnej zmluvy
Možnosť extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa bola v našom právnom poriadku už viac krát rušená, naposledy tak bolo zákonom č. 76/2021 Z. z., ktorou sa okrem Zákonníka práce upravoval aj zákon o kolektívnom vyjednávaní. Podľa predošlého znenia zákona o kolektívnom vyjednávaní, bolo možné zo strany zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa oznámiť Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR, že uzatvorili reprezentatívnu kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa, ktoré následne po posúdení zmluvu zverejnilo túto kolektívnu zmluvu v Obchodnom vestníku.
Ústavný súd SR v roku 2015 obdržal návrh skupiny poslancov Národnej rady SR na posúdenie súladu ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z nálezu Ústavného súdu SR: Podľa názoru ústavného súdu kombinácia zákonodarcom zvolenej právnej formy všeobecne záväzného podzákonného právneho predpisu ako formálno-právneho nástroja extenzie platnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na iné ako zmluvné subjekty a založenie všeobecnej záväznosti tejto extenzie spôsobom vymykajúcim sa zo štandardnej normotvorby sa premieta aj do obmedzenia možnosti domáhať sa ochrany takto vzniknutých práv a vymáhania plnenia povinností štandardným spôsobom, ktorá v konečnom dôsledku „likviduje“ možnosť uplatnenia individuálnej ochrany práv dotknutých subjektov. Dodržiavanie obsahu zmluvného právneho vzťahu naoktrojovaného extenziou kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na „nezmluvné subjekty“, uskutočnenej v konečnom dôsledku rozhodnutím ministerstva, avšak všeobecne záväzným „podzákonným“ právnym predpisom v súlade so splnomocňovacím ustanovením zákona o kolektívnom vyjednávaní, zostáva tak bez náležitej a reálnej súdnej ochrany. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenia zákona o kolektívnom vyjednávaní nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Je nesporné, že extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa zasahuje do zmluvnej voľnosti, a teda aj do majetkového substrátu zamestnávateľov, na ktorých bola ich záväznosť rozšírená. Zákonodarcom sledovaný účel právnej úpravy v sebe kombinuje verejnoprávny aspekt, ktorého cieľom je vytvorenie rovnakých pracovných podmienok zamestnancov spravidla príslušnom odvetví ekonomických činností alebo v jeho časti so súkromnoprávnou perspektívou zamestnávateľov spočívajúcou v obmedzení ich zmluvnej slobody a subsidiárne aj vlastníckeho práva. Z podstaty skúmanej problematiky vzhľadom na to vyplýva širšia miera uváženia zákonodarcu pri riešení týchto otázok (usporiadania kolízie medzi verejným a súkromným záujmom), čo následne determinuje aj rozdielny prístup ústavného súdu pri posudzovaní miery intenzity navrhovateľmi namietaného zásahu do základného práva (vlastníckeho práva). Ústavný súd už vyslovil svoj právny názor, že vlastnícke právo možno obmedziť v tej miere, v akej rozumnú úvahu o všeobecnom prospechu pripúšťa zákonodarca za účelnú. Ochrana základných práv sa preto môže obmedziť len na odmietnutie protiústavných, nadmerne zaťažujúcich úprav (porovnaj napr. PL. ÚS 37/99)
Reprezentatívne kolektívne zmluvy zverejnené do 28.02.2021 v súlade s vtedy platným znením zákona o kolektívnom vyjednávaní zostali v platnosti a sú záväzné až do konca svojej platnosti.
[1] Zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov
[2] Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 31/2015-131
